Duchovný zárokdok

Vieme už, že bytostná ríša je hybnou silou hrubohmotného vesmíru aj jemnohmotného vesmíru. V polovici vesmírneho kolobehu dosiahnu niektoré vesmírne planéty primeranú zrelosť. Znamená to, že sú schopné oplodnenia duchovnými zárodkami. Je to analogický jav, ako v prípade telesného zárodku, ktorý v polovici tehotenstva maximálne dozrie a oplodňuje sa duchom človeka, aby mohol pokračovať vo vyššom štádiu vývoja. V jednom kolobehu nastane takýto akt iba raz. Planéty, ktoré v tom čase nemajú na to vhodné podmienky, dostanú ďalšiu príležitosť až v ďalšom kolobehu, asi o milión rokov. Pod zrelosťou planéty sa rozumie prostredie na pobyt duchovných zárodkov v hmotnosti. Túto činnosť vykonávajú bytostní na planétach s vhodnou teplotou.

Z doterajších poznatkov už vieme, že ľudský duchovný zárodok sa nemôže vyvíjať v duchovnej ríši, preto je zákonom pohybu vypudzovaný do chladnejších pomerov, nižšie - do hmotnosti. O tomto deji sa obrazne hovorí ako o „vyhnaní z raja“. Ide o dobrovoľné, resp. o nutné „vyhnanie“ z duchovného domova. Bez neho by sa duchovný zárodok nikdy nevyvinul v dokonalého ducha. Pozrime sa na tento proces dôkladnejšie, ako a cez ktoré úrovne zárodok preniká dolu.

Tesne pod duchovnou ríšou krúži bytostná ríša, ktorá je o niečo chladnejšia, ale ani tu sa ešte nemôže zárodok sformovať. Musí klesať ešte hlbšie, do nižších sfér. Podľa zákona rovnorodosti nemôže prejsť cudzorodou úrovňou bez toho, žeby sa ňou neobalil. Preto sa pod ťarchou bytostného obalu spúšťa do spodnej časti bytostného kruhu. Ani tu ešte nie sú vhodné podmienky na jeho vývoj, a tak sa obaľuje ďalším, hutnejším obalom a vlastnou váhou klesá ešte viac.

Obaľovanie dvoma druhmi rôznych látok nie je samočinné, ale uskutočňuje sa za pomoci prekrásnych ženských bytostí - víl. Ich úlohou je opatrne zaobchádzať so zárodkami, aby sa nepoškodili. Klesajú totiž nevedome, bez vlastnej ochrany. Činnosť víl by sa dala prirovnať k práci žien na hydinárskej farme, ktoré balia vajíčka do obalov, aby sa na ceste do predajní nerozbili.

V každom duchovnom zárodku driemu všetky dokonalosti zrelého ducha, ktoré sa prebúdzajú postupne, s uvedomovaním si seba samého. Tento proces sa nazýva zdokonaľovaním ducha.

Nevedomé putovanie zárodku cez bytostnú ríšu sa zastaví na okraji jemnohmotného vesmíru. Ďalej už zárodok nemôže klesať ako nevedomý. Zachytí sa v jemnohmotnom poli, kde sa pomaly začne prebúdzať k životu. Počas jeho „spánku“ sa iné, takisto nádherné ženské bytosti starajú o to, aby ho vonkajšie vplyvy nepoškodili. Nachádzajú sa tu aj mužský „opatrovatelia“, ktorí svojím silným pozitívnym vyžarovaním chránia zárodky pred neblahými energiami z nižších svetov. Pôsobením základnej sily vo forme svetla a tepla a tiež za zvuku ľúbezných akordov v jemnohmotnom svete sa duchovný zárodok postupne prebúdza k uvedomeniu si seba samého.

Vrchný hutnejší obal, ktorý dostal od druhej víly v bytostnom kruhu, začne v jemnohmotnom poli rásť do tvaru veľkého, krásneho kvetu. Pretože každý zárodok sa prebúdza s inou intenzitou a kvalitou uvedomenia, vyrastajú tu kvety rôzneho druhu, tvaru a farieb. Jemnohmotné pole pripomína obrovskú kvetinovú záhradu . S rozpukom kvetu sa začne vyvíjať aj prvý jemnejší obal, ktorý sa formuje pod vplyvom duchovného zárodku do tvaru ľudského tela. V polorozkvitnutom kvete leží malé dieťatko, chránené pred silnými lúčmi svetla ako kuriatko škrupinou vajíčka. Samotný duchovný zárodok ešte nemá ľudskú podobu, to sa zatiaľ sformoval iba jeho prvý bytostný obal - duša.

Kým sa v jemnohmotnosti vyvíja duša od dieťaťa až do dospelosti, pripravujú bytostní vhodnú planétu na jej pobyt. Formujú prírodu napodobňovaním jemnohmotného raja, a tak zariaďujú človeku pekný domov, v ktorom sa môže jeho duchovný zárodok ďalej rozvíjať. Duša v jemnohmotnosti zatiaľ dozrela, no je takej jemnej podstaty, že sa nemôže aktívne prejavovať na Zemi ani na inej hmotnej planéte. Nemôže uchopiť drevo ani kameň, aby si postavila obydlie, alebo odtrhla rastlinu na jedenie. Zákon rovnorodosti si vyžaduje rovnorodé telo, ktorého prostredníctvom môže duša pôsobiť na prírodu, zdokonaľovať ju a zároveň aj rozvíjať svoje pravé ja - svoj duchovný zárodok.

Najvyšší vládcovia prírody, prastvorení bytostní, riadili a organizovali prácu svojich podriadených, malých bytostných, aby pripravili pre ľudskú dušu hutnejší obal - hmotné telo. Keď dospelo najvyspelejšie zviera na Zemi do vrcholného štádia vývoja a nadobudlo formu podobnú ľudskému telu a aj schopnosť aktívne pôsobiť na hmotu, nastalo pre túto planétu obdobie zrelosti, čas na oplodnenie duchovnými zárodkami. Do najdokonalejšej dvojice zvieraťa - pračloveka sa miesto zvieracích duší vtelili ľudské - mužská a ženská. Postupne sa do ich potomkov vteľovali už len ľudské duše. Tak vznikla prvá ľudská rasa. Ostatné druhy pračloveka vyhynuli. Telá, v ktorých sa umiestnili ľudské duše, sa pod vplyvom ducha, ktorý zvieraťu chýba, začali vyvíjať do dokonalejšej a ušľachtilejšej ľudskej podoby s vyššími schopnosťami.

V tomto zmysle mal Darwin čiastočne pravdu, keď tvrdil, že človek pochádza z najdokonalejšieho zvieraťa - opice. No keď už vieme, že pravou podstatou človeka je duch, musíme tento výklad upresniť. Nie človek, ale iba jeho hmotné telo pochádza zo zvieraťa.